Blíži sa koniec desaťročia. Dlhá doba. Tisícky hier, ktoré sme mali možnosť si zahrať. Tak málo času. Tak veľa zážitkov. A objektívny rebríček, ktorý sa vlastne ani nedá vytvoriť.
Ako to už býva, koniec roka, to je obdobie rekapitulácie, je to obdobie, kedy sa pozeráme spätne, ale aj vzhliadame budúcnosť. A o to viac, keď sa okrem výmeny rokov mení aj desaťročie. Rozmýšľali sme, aký by bol najvhodnejší spôsob „uctenia“ si hier, ktoré sme mali možnosť zahrať. A asi nemá veľký zmysel vytvárať objektívne tváriace sa zoznamy najlepších hier, ktoré sme hrali, pretože jednak si recenzie všetkých hier môžete prečítať na webe a zároveň by sme sa iba opakovali.
Preto sme sa rozhodli pre formát, ktorý sme interne nazvali: Hry desaťročia do ktorých sme sa zaľúbili a myšlienkou je skôr formát „love letter,“ kde budeme zdieľať naše zážitky s danou hrou subjektívnejšou a voľnejšou formou. A každý deň až do konca kalendárneho roka sa dočkáte jednej. Nehľadajte teda objektivitu, nehľadajte ani žiadne poradie. Pretože ako by povedal Glum: Táto hra je „môj milášek…“
Darksiders II
Matne si spomínam na to, keď som dostal za úlohu zrecenzovať PC port prvého Darksiders. Štúdio o ktorom som nevedel absolútne nič s hrou, ktorá mi nič nehovorila. Pochyboval som, že si budeme rozumieť, no po niekoľkých hodinách som zistil, aký poklad to mám v rukách. Jasné, nebola to technicky dokonalá hra. Ale úprimne mi to bolo jedno. Hra bola neskutočne zábavná a variabilná, so skvelým soundtrackom a veľmi zaujímavým svetom.
Preto keď prišiel čas na dvojku, očakávania boli veľmi vysoké. Nie len, že som chcel, aby tá hra bola dobrá, ako keby na nej závisel môj život, ale chcel som, aby všetci vedeli, že je dobrá. Chcel som pre toto štúdio, ktoré mám do dnešného dňa v hľadáčiku (dnes fungujú pod názvom Gunfire Games) to najlepšie, ako keby to bolo niečo osobné. Čiže, som sa vyhypoval, čo so sebou automaticky prináša obrovské riziko neúmerného sklamania.
Naaaašťastie Vigil Games všetko zvládli a priniesli hru, ktorú som napriek svojmu limitovanému času na hranie (viete, mať prácu, manželku a dieťa nie je z časového hľadiska až tak jednoduché) prešiel 4x. 2x na PC, raz na Xbox 360 a raz na Xbox One. A neviem sa jej nabažiť.
Poviem vám príbeh, ktorý obsahuje zopár spojlerov. Zápasil som s jedným z bossov v bitke, ktorá pripomínala Shadow of the Colosus. Skvelá, epická, majestátna a atmosférická. Skutočná bomba. A po jeho zdolaní sa mi zazdalo, že sa hra už pomaly končí a chystal som sa presne na to sklamanie aké som si „varil“ svojimi vysokými očakávaniami. Predsa len, všetko smerovalo k tejto bitke a už mám za sebou 10-12 hodín hrania. Tak je čas však? Nie. Po jeho zdolaní som zistil, že mám za sebou možno tak tretinu hry. A vtedy som vedel, že z tejto hry nespustím oči, pokiaľ ju celú neprejdem.
Ale v čom spočíva kúzlo Darksiders? Ono v prvom rade to nie je tak jednotná séria, ako si možno myslíte. Áno, univerzum je jedno, postavami sú štyria jazdci Apokalypsy a jednotlivé časti sú veľmi jemne prepojené príbehom. Ale v zásade sú to tri samostatné hry. Jednotka je viac hack&slash hra s pomalou, tank-like postavou. Dvojka je zas skoro RPG hra so štatistikami, stromami schopností a lootom a trojka si zas našla svoju inšpiráciu v souls-like hrách.
A práve dvojka mi sadla asi najviac. Mobilita hlavnej postavy Death v kombinácii s jeho arzenálom, lootom, schopnosťami je doslova úžasná. Dáva hráčovi priestor na nastavenie presne takých podmienok boja, aké chce, čo je síce v RPG žánri bežným štandardom, no v takýchto hrách to až tak bežné nebývalo. A čo je úplne najlepšie – hra si zachováva všetko dobré z jednotky.
A tým je reálny spojovací prvok jednotlivých dielov série, ktorými sú logické hádanky, ktoré hru ťahajú skôr k Zelde a podobným hrám. Do toho trochu posypať prvkami metroidvania a máte presný dôvod, prečo som z tejto hry nevedel odtrhnúť oči. Tým je famózny balans, kedy vás zaplaviť nepriateľmi (ktorý majú mimochodom excelentnú variabilitu), kedy vás hodiť do arény s bossom a kedy vám poskytnúť momenty ticha a nútiť vás premýšľať. Veľkú časť hry totiž nestrávite tým, že budete masakrovať stovky nepriateľov naraz, ale tým, že budete rozmýšľať, ako dostať tento lúč svetla z tohto miesta na druhú stranu miestnosti. A už vás vidím, ako prekrúcate očami, že pri hre chcete vypnúť a nie rozmýšľať. Ale viete čo? Je mi to asi jedno. Je to skvelé a hotovo.
Ďalšia vec, ktorá mi na dvojke učarovala bol art štýl hry a rôznorodosť prostredí. Viete, ako takmer každá hra chce dať hráčovi ilúziu rôznorodosti tým, že polovicu mapy zafarbí snehom, druhú pieskom a do tretej dá močiare? Tak niečo podobné je to v Darksiders II, akurát to nie je ilúzia. V hre navštívite okrem mesta anjelov a démonov aj krajinu stvoriteľov a taktiež aj krajinu mŕtvych. Každú s vlastným setom nepriateľov s rôznymi taktikami s novými schopnosťami, ktoré postupne naberáte a úžasnou rôznorodosťou vo vizuále.
A keď sme sa dostali k Darksiders II, tak by som chcel špeciálnu sekciu venovať hernému skladateľovi Jesperovi Kydovi za jeho úžasnú hudbu k hre. Nestáva sa mi často, aby som si stišoval zvyšné zvuky v hre len aby som počul hudbu, no tu sa to stalo. Len sa započúvajte.
Zimomriavky, ešte aj keď som si vyberal kúsky, ktoré do tohto článku vložím. A v hre to znie ešte lepšie, pretože okrem hudobného koloritu máte aj ten vizuálny.
Pri Darksiders II som si taktiež uvedomil, že príbehové pozadie sveta a jeho postavy sú pre mňa minimálne rovnako dôležité, ako hlavný príbeh. V praxi to znamená, že od hry nepotrebujem excelentne naaranžované cut-scény s epickými hereckými výkonmi, ale chcem svet, ktorý pôsobí zaujímavo a hlavne taký, ktorý mi nepripomína ten v ktorom žijeme. Rád sa dozvedám o tom, ako funguje, ako vyzerá, aké sú tam postavy. To sa mimochodom potom prejavilo, keď som narazil na Destiny, ale to je zas téma na úplne iný článok.
Je to pre mňa fascinujúce, ako skvelo dokázal Darksiders II spojiť obrovské množstvo žánrov do jedného skvelého celku. Je to ako keď vaša mama začne do hrnca hádzať rôzne prísady a vy si ani neviete predstaviť ako to spolu môže fungovať, no výsledkom je obed, ktorý by ste si okamžite nabrali znova. Semi-otvorený svet, dungeony, metroid prvky, hromada schopností, rpg strom schopností, loot, logické hádanky, hack&slash súbojový systém s kombami, hromada bossov, epická hudba a skvelý vizuál. To všetko je Darksiders II. Síce nie dokonalý produkt, ale taký, ktorý mi prirástol k srdcu tak, ako sa to mnohým, objektívne kvalitnejším hrám nepodarilo.
Škoda len to, že aj komerčný úspech hry nezachránil THQ pred vlastnou hlúposťou a prispel k rozpadu Vigil Games. Mnoho vývojárov síce následne vytvorilo Gunfire Games, ale niekoľko dôležitých článkov chýba. A presne to sa odrazilo na trojke, ktorá síce bola taktiež skvelá, no niečo jej chýbalo. To niečo, čo sa nedá verbálne popísať, no viete, že to v niektorých hrách je a v niektorých zas nie.
Prečítajte si tiež