…alebo geniálne hry odviate vetrom…
Za celú históriu videohier vzniklo obrovské množstvo titulov, ktoré by si človek nestihol za celý život reálne zahrať, a to ani v prípade, keby sa naklonoval. Sú hry nadčasové, dobré, zlé, hrateľné, nehrateľné, ale to je len otázka pohľadu a vkusu hráča. A potom sú hry… bizarné… také, ktoré boli hoc len svojím jediným aspektom natoľko geniálne, že vlastne boli „debilné“ a široké publikum ich v dobe vydania nevedelo prijať…Možno niektoré z nich poznáte.
Michael Jackson’s Moonwalker (1990, Sega Genesis)
Po audiovizuálnej stránke určite skvelá hra, dokonca mala licencovanú hudbu priamo od kráľa popu. Až na tie detaily… Celá premisa bola založená na Jacksonovom krátkom filme Moonwalker… teda Jacko v úlohe „dobrého“ gangstra ala mimozemšťana, ktorý namiesto samopalu či laserovej pušky používa tanec, na záchranu detí pred „zlosynmi“, ktorých vedie stelesnené zlo Joe Pesci. Všetko by bolo ok, keby sme nepoznali mediálne známe kauzy o jeho údajnej pedofílii a keby sa celý čas v hre nechytal za rozkrok. Hra obsahovala aj špeciálny útok v podobe tanečnej sekvencie, bájneho „moonwalku“. Určite jedna z najbizarnejších spomienok na tohto veľkého umelca.
Crush (2007, PSP)
Len málo hier je tak zvláštnych ako Crush, „puzzle platformovka“, kde ste museli pomôcť vyliečiť nespavosť chlapcovi Dannymu tým, že ste sa túlali jeho mysľou, riešiac rébusy, aby zhromaždil svoje stratené spomienky v podobe rôznofarebných guľôčok. Na prvý pohľad priemerná hra bola unikátna vtedy ešte novátorským spojením 2D a 3D pohľadu – Danny rieši fyzické hádanky v 3D aby mohol pokračovať v 2D skákaní. Jedine obťažnosť sa nijako výrazne nezvyšovala. Hra má ale zaujímavý scenár – hrdinova cesta je naplnená mučivou úzkosťou. Postupne odhaľujeme príčiny jeho choroby, ktorá má korene až v detstve. Animované príbehové sekvencie sú prezentované v podobe motion komiksu.
Hra nebola nijakým komerčným trhákom (lebo tento koncept do dokonalosti doviedla hra Psychonauts a isto mnohé ďalšie), no aj tak vám dokáže vyplniť dlhé večery. Kvázy psychologické/psychopatické témy sú vždy devízou pre hry a dobre vieme, že je na nich založených veľa, žánrov a subžánrov.
Dead Head Fred (2007, PSP)
Ďalšia bizarná PSP exkluzivita, „horror comedy 3rd person action-adventure“, ktorá sa ocitla na smetisku videoherných dejín vďaka malým predajom. V hlavnej úlohe vystupuje istý Fred Neuman, dekapitovaný detektív v jeho životnom prípade – hľadaní svojej stratenej hlavy. A to je len špička ľadovca. Hra je prešpikovaná temným humorom a narážkami na noir detektívny žáner. Pri šialenom queste Fredovi pomáha šibnutý profesor Dr. Steiner a naopak prekážky mu dáva mafiánsky mogul Ulysses Pitt. Stretnete sa ešte s mnohými zvláštnymi postavičkami. Bojujete proti zombíkom, ktorí zaplavili mesto postihnuté radiáciou, naskrutkovaním si ich vlastných hláv, tj. prevádzkujete na nich „headhunting“. Takže na akékoľvek konvenčné zbrane zabudnite. Každá z našróbovaných hláv má zvláštne bojové schopnosti. Dokonca pomocou špecifických hláv riešite hádanky. Vo voľnom čase v meste Hope Falls (vytvorenom podľa amerických miest 40. rokov), kde sa príbeh odohráva, relaxujete hrou na saxofón, hráte pinball, rybárčite a pestujete mutantské kurence. Rozhodne nekonvenčné! Mne osobne to pripomína tiež zabudnutý Stubbs The Zombie.
Séria Gobliins (1991 – 2009, rôzne platformy)
Pre mňa osobne jednou z najzvláštnejších herných sérií mojej hráčskej histórie sú jednoznačne Goblini. Možno preto, že osobne poznám ich otca, výtvarníckeho a dizajnérskeho mága, bulimika humoru Pierra Gilhodesa. Tento génius nastúpil do francúzskej firmy – Coktel Vision – na stáž niekedy koncom 80. rokov. Ostal a dotiahol ju na výslnie slávy práve touto sériou. Hry boli v Európe také populárne, že Coktel odkúpila americká Sierra Online, čo sa ukázalo nakoniec ako nešťastné rozhodnutie a francúzski vývojári kvôli tomu skončili. Americký trh skrátka nikdy neprijal zvláštny humor hier.
Išlo o „logickú“ adventúru, kde ste na jednotlivých obrazovkách alebo prechodom medzi nimi, riešili fyzické hádanky alebo likvidáciu nepriateľov, aby ste mohli postúpiť ďalej v príbehu. Jednotlivé obrazovky boli nádherne graficky nadizajnované a preplnené skrytými srandičkami. Najlepšie na tom bolo, že ak ste urobili nesprávny ťah, goblini Vás odmenili animáciou ich „nešťastného rozhodnutia“, teda celá hra bola založená hlavne na slapstick humore, ale Gilhodes, ako milovník hororu a psycho-úletov nastavil spolu s vedúcou projektu Muriel Tramis guláš riadnych bizarností a mysticizmu. Všetko to dopĺňali šialené zvuky a v 2. a 3. diely aj unikátna hudba od ďalšieho génia – skadateľa a priekopníka počítačovej hudby, Charlesa Calleta. Neskôr prišli aj voiceover verzie hier (pre americký trh) dokonca s orchestrálnou hudbou, ale to už nebola taká zábava, ako charakteristická hatmatilka postavičiek vo floppy verziách.
Hra dodnes beží na emulátoroch a dokonca aj v oficiálnej verzii sa predáva na PC a mobilné zariadenia (ale na touchscreenoch je nehrateľná).
Počet hlavných herných postáv v jednotlivých dieloch sa menil, čo predznačovalo aj počet písmeniek v názve.
Hra môže byť dodnes kritizovaná pre prílišnú obťažnosť, ktorú vlastne neznížil ani save-load systém, či systém nápoved, tzv. jokerov. Čarom ale aj kameňom úrazu bola práve tá chýbajúca logika pri riešení problémov, kde proste zdravý rozum neplatil. Ďalším momentom frustrácie mohla byť nutnosť rýchlych reakcií vášho oka a myši, ale to našťastie len v ojedinelých prípadoch.
Pre mňa hra môjho života. Vyskúšajte ju! Ale bez YouTube návodov – s nimi prídete o celý zážitok. Gilhodes ešte urobil spin-off Woodruff and the Schnibble of Azimuth, kde prvky goblins série dotiahol do dokonalosti, no paradoxne je to menej známa hra.
V roku 2009 mu ruský distribútor vydal aj 4. pokračovanie, na ktorom robil len s 2 ďalšími ľuďmi. Hra bola podfinancovaná a tak technicky netrafila do aktuálnej grafiky. Gilhodes dodnes ľutuje, že sa rozhodol práve pre 3D grafiku. Napriek tomu 4ka nie je na zahodenie a Gilhodes už (opäť) dlho pracuje na Woodruffovi 2-ke. Držme mu teda palce.
Dylan Dog: Murderers (1992, Amiga)
Do talianskeho komiksu som sa zamiloval niekedy v 90. rokoch na prvej dovolenke v Chorvátsku, keď som si kúpil za pár kún dva alebo tri balíčky (presne neviem) zmiešaných titulov. Prevažoval v nich hororový titul Dylan Dog. Talianske (prekladové) komiksy sa ešte na územie bývalej Juhoslávie dostali a dodnes vychádzajú vo veľkých nákladoch vďaka dávnej komiksovej družbe. Titul Dylan Dog, ktorý vznikol v roku 1986 a vychádza dodnes v Taliansku a iných krajinách je skutočne veľkým fenoménom, u nás málo známym. Prvý diel sa volal L’alba dei morti viventi (Úsvit živých mŕtvych) a bol v podstate ponáškou na film George A. Romera. Ako decku sa mi páčilo, že je to horor s kopou násilia, erotiky a nadprirodzena, ale až oveľa neskôr som zistil, že Dylan Dog je vlastne typickým zástancom žánru „giallo“, ktorý proste milujem skrz filmy Daria Argenta. Kombinuje skrátka tradičný horor s moderným a ešte aj s paranormálnym a detektívnym thrillerom.
Hlavná postava je akýmsi derivátom Shlerlocka Holmesa – je to vyšetrovateľ „nočných môr“, ktorý chodí v typickom oblečení, čiernom saku, červenej košeli a modrých rifliach. Dylan si kráti dlhú chvíľu a rozmýšľa pri hre na klarinet (podobne ako Sherlock hrou na husliach), nenávidí moderné technológie a pravdepodobne trpí agorafóbiou. Má pomocníka, komika Groucha Marxa, a spolupracuje s inšpektorom Scotland Yardu, Blochom.
Komiks ma baví dodnes, no nie už tak ako hra Dylan Dog: Murderers od talianskeho Simulmondo, vydaná v roku 1992 na viacero platforiem vrátane PC. Práve PC verziu som nedávno objavil.
Dylana pozve istý záhadný hostiteľ do svojho sídla a zabráni mu za hodovacím stolom piť víno. Hostia čo sa napili akosi zbesneli a začalo sa vraždenie. Toto všetko sa dozviete v krásnom pixel-artovom intre bez textu a bez zvuku. Pixelartové animácie zrejme sprevádzajú aj celú hru. Neviem, lebo som sa nedostal ďaleko, i keď som hru hral pomerne dlho. Hudba je tiež fajn a často sa obmieňa, no zvuky vo verzii čo som hral úplne absentujú. Najväčším problémom titulu je ale hrateľnosť a ovládanie. Celé zle. Má to byť logická behačka/strieľačka ale za moju dobu hrania som nenarazil ani na jedno puzzle či problém, len celú dobu zbieral predmety (do inventárika sa vám ich zmestí 5 a používajú sa automaticky na správnom mieste, lenže napr. z podlahy ich musíte zobrať cez inventár) a zabíjal tony nepriateľov (na začiatku nájdete nôž, ale môžete používať pištoľ a päste – apropos boj je tiež blbo urobený). No proste muky… A chýba aspoň dajaká mapa, lebo hrozí hrozný backtracking. Aspoň, že nepriatelia sa nerespawnujú, tak sa aspoň nemusíte sa báť, že vás zložia, i keď zdravie máte skoro neobmedzené, v rozmedzí 666 bodov. Jediné čo vás tlačí je čas, ktorý si môžete sledovať v inventári, odrátava sa rôznymi akciami, najmä používaním predmetov (takže radšej behajte celý čas).
V každom prípade, riadny úlet a stojí ho aj napriek muchám a mukám aspoň vyskúšať.
O ďaľších prazvláštnych zabudnutých hrách si povieme možno niekedy nabudúce kamaráti, kamarátky! ! !