RECENZIA: Resident Evil Village začína mimoriadne silno, no postupne mu dochádza dych

RECENZIA: Resident Evil Village začína mimoriadne silno, no postupne mu dochádza dych

 

Povedzme si úprimne: chcelo by to viac Lady Dimitrescu... alebo skôr toho, čo táto impozantná dáma predstavuje.

Vitajte vo východnej Európe, malebnej časti starého kontinentu, kde ožívajú báje o upíroch, vlkolakoch a strašidlách. Je to kraj plný scénických výhľadov na zlovestne sa týčiace hrady, možností rybárčenia v zatopených dedinkách, turistických exkurzií po pozostatkoch prvej industrializácie odľahlých častí Rumunska a pre odvážnych je v ponuke aj prehliadka strašidelného domu. A najlepšie na tom je, že žiadny z miestnych poverčivých dedinčanov vás nebude vyrušovať bľabotaním o krvilačných príšerách. Takmer všetci sú totiž po smrti!

Veru, opustená dedina kdesi „Pánu Bohu za chrbtom“ uprostred ničoho a nad ňou majestátny, do nebies sa týčiaci stredoveký hrad – ak by existovala univerzálna príručka tvorby hororov, táto kombinácia by sa nachádzala hneď na prvej strane. Samozrejme, hneď vedľa nočnej prechádzky strašidelným lesom, opustenej chatrče a podozrivých zvukov ozývajúcich sa hneď, ako do nej vojdete. A čo starodávny, obrovský dom plný bábik a mimoriadne veľkej, tmavej pivnice? Staré dobré klišé! Ale, ako sa hovorí, keď niečo funguje, načo to meniť?

Resident Evill: Village neprináša nič inovatívne, ale to predsa ani nepotrebujete na to, aby ste spravili dobrú hororovú hru. Niekedy je, naopak, lepšie vsadiť na osvedčenú kartu a radšej sa sústrediť na to, ako a kedy ju vyložíte na stôl. Novinka od Capcomu tentoraz zdanlivo odbočuje od tematiky vírusov a biologického hazardu a sústreďuje sa na povesti, rozprávkové bytosti a legendy, ktoré skôr než do sci-fi zapadajú do klasického fantasy. Podobne ako v Resident Evil 7, ktorého je „Village“ priamym pokračovaním, aj tu sa kladie dôraz skôr na exploráciu a pohľad z prvej osoby.

Strašidelné, ale nie až tak

Zatiaľ čo siedmy diel s podtitulom Biohazard drásal nervy až na kosť, z trochu „mytologicky“ ladenej osmičky nadšenci žánru do gatí nepustia. To, že Capcom pri strašidelnosti trochu zvoľnil, možno niektorých maniakov nepoteší, ale na druhej strane je výsledné dielo prístupnejšie širšiemu publiku. Nie každý z nás má, koniec koncov, nervy zo železa a niektoré horory dokážu človeka obrať o niekoľko nocí pokojného spánku. Na niektorých vplývajú takéto diela len trochu, iní si zase radšej zakryjú oči. Zatiaľ čo pri filme takúto možnosť vždy máte, hra je trpezlivá mrcha a počká si, kým jej opäť nebudete venovať plnú pozornosť.

Tým však ani omylom nechcem povedať, že Resident Evil: Village nie je strašidelný, pretože je. Možno nejde o jeden z tých titulov, pri ktorých musíte mať po ruke rezervnú spodnú bielizeň, no buďte si istí, že aj tu sa nájdu intenzívne pasáže vyvolávajúce tieseň a paniku.

Môj dom, môj hrad

Atmosféru ako vystrihnutú z úvodu filmu Underworld: Vzbura lykanov hra navodí veľmi rýchlo a samotný začiatok – teda vaše prvé chvíle strávené v nemenovanej dedine kdesi vo východnej Európe – patrí k najlepším pasážam z celej hry. Podobne ako každý dobrý horor, aj tu sa všetko začína pozvoľna a nepriateľa budete počuť dlho predtým, než ho prvýkrát uvidíte. Je to stará, osvedčená taktika, ktorej absencia by hráča hádam aj urazila. V momente, keď spadne opona, sa však atmosféra desu mení na skutočný teror a vy sa pristihnete, ako tlačíte v starom domčeku skriňu k dverám a snažíte sa nevypáliť poloprázdny zásobník nadarmo.

Je to naozaj dobrý, silný úvod, presne taký, ktorý od takejto hry očakávate. Bohužiaľ, samotná dedina už potom nikdy nebude taká „intenzívna“ ako na začiatku a zmení sa skôr na akúsi križovatku ciest k jednotlivým etapám hry. Tou prvou je už spomínaný hrad, pretože každá dedina z hororu potrebuje svoj hrad, v ktorom sú duchovia, upíri či démoni. V tomto prípade tam sídli takmer trojmetrová obryňa a jej dve dcéry.

Pôsobivá pani domáca

Práve Lady Dimitrescu sa pred vydaním hry stala jej neoficiálnym „maskotom“. Prečo mnohým hráčom tak učarovala, to nechám na vašej fantázii, každopádne ide o pôsobivú osobnosť nielen po fyzickej stránke. Práve Dimitrescu je fakticky prvým „bossom“, s ktorým si zmeriate sily, no ešte predtým vás bude terorizovať svojou konštantnou prítomnosťou a naháňačkami po hrade piatriacemu jej rodu. To, aký zážitok z toho budete mať, opäť závisí od pevnosti vašich nervov; tie moje boli ako struny a keď som po hraní odložil ovládač, musel som ho utrieť od potu.

Dimitrescu poľahky patrí k najvýraznejším persónam tejto hry a hoci sa počas zhruba 11-hodinovej gameplay stretnete s viacerými „nadprirodzenými“ osobami, tejto „upírke“ s klobúkom a dámskou cigarkou sa nevyrovná nikto. Hoci mám pocit, že zo všetkých záporákov dostala najviac priestoru práve ona, stále mi to neprišlo dosť a opakovane som sa počas hrania pristihol, ako mi táto krvilačná obryňa chýba. Vyznieva to masochisticky, viem, ale to najlepšie, čo Resident Evil Village ponúka, sa skončilo v momente, keď sa brány hradu Dimitrescu nadobro uzavreli.

Upíri, vlkolaci... a steampunk?

Do istej miery za to môže určite to, že počas niekoľkých hodín si človek skrátka zvykne na danú atmosféru a je ťažšie ho ohúriť, no adrenalínové momenty z dediny a hradu sa už pre mňa neskôr v hre neopakovali. Heisenbergova steampunková továreň predstavovala úplnú zmenu prostredia a nečakaný, nový element, no išlo o záverečnú pasáž hry, ktorá mi navyše prišla už zbytočne predlžovaná. Považujem to za obrovskú škodu a nevyužitý potenciál. Mechanicko-ľudské kreatúry boli pôsobivé, navyše sa líšili od tradičných lykanov, teda najbežnejších nepriateľov v hre.

Samotný Heisenberg – dlhovlasý mechanik v okuliaroch a s obrovským kladivom, ktorý tejto výrobni šéfoval, mal potenciál rovnať sa, čo do zaujímavosti, samotnej Lady Dimitrescu. Paradoxne však dostal pomerne málo priestoru, hoci v jeho doméne strávite značnú časť finále, a je obovská škoda, že s jeho postavou autori viac neexperimentovali. On a Dimitrescu boli jedinými skutočne výraznými charaktermi celej hry, ktoré poľahky strčili do vrecka nielen ostatných bossov, ale aj hlavného, finálneho nepriateľa. Zatiaľ čo Dimitrescu ako-tak naplnila moja očakávania, Heisenberg sa od svojho debutu v úvode objavoval len sporadicky, a pokojne by som jeho prítomnosť v príbehu zamenil napríklad za úplne nevýrazného, ba až nudného „rybiaka“ menom Moreau, jedného zo štyroch tamojšieho regiónu.

Neverte rečiam, že každé bábätko je krásne...

Pasáž s rezervoárom a jeho „žabím princom“ patrila bezkonkurenčne k najslabším momentom, ktoré neboli ani strašidelné a ani akčné, no vila Beneviento za to bola jednoznačne tým najhororovejším miestom celého dielu. Ak by som sa niekedy aj chcel k tomuto titulu vrátiť, nespravím to len a len kvôli tejto časti. Určite poznáte ten pocit, keď by si aj zahrali hru, ktorú ste už v minulosti prešli, ale bráni vám v tom nejaký jej špecifický úsek? Možno preto, že je otravný, zdĺhavý, náročný alebo skrátka nedobrý – v tomto prípade však reprezentuje všetko, čo na hororoch neznášam. Uvidíte sami, ja som mal dosť!

Na druhej strane... klobúk dole pred tou kreatívnou mysľou, ktorá toto dizajnovala. Teda, mala by sa dať vyšetriť, ale inak palec hore.

Hra vás z prejdených lokalít jednoducho vymkne

Okrem takýchto prvkov je, samozrejme, neodmysliteľnou súčasťou série aj vylepšovanie arzenálu či zbieranie rôznych artefaktov a trofejí, ktoré následne môžete speňažiť u obchodníka výmenou za široký repertoár zbraní, najmä pištolí a brokovníc. Bohužiaľ, preskúmané lokality sa vám po zdolaní ich pána či panej nadobro uzamknú, takže o všetko, čo nestihnete alebo zabudnete zobrať na prvýkrát, prídete. Osobne, ako hráč, ktorý má chorobnú potrebu pozbierať všetko možné, túto mechaniku z duše nenávidím.

Samozrejme, pokiaľ skrátka len prehliadnete niektoré drobnosti, o nič nejde. Každá z hlavných pasáží však obsahuje aj tzv. labyrint – minihru, v rámci ktorej musíte dostať loptičku na miesto určenia tým, že nakláňate plochu, po ktorej sa kotúľa. Prvým úspechom je vôbec nájsť túto loptu, druhým zase dopraviť ju na príslušné miesto. Odmenou vám je hodnotný predmet pre obchodníka za tisíce „dukátov“. Ak sa však – podobne ako ja – v zápale strachu a unikania pred Lady Dimitrescu zabudnete loptičky zbaviť, zostane vám v inventári už nadobro ako memento toho, že ste na niečo zabudli.

Pritom to, že sa už do hradu nemôžete vrátiť, aby ste napríklad splnili jeden špeciálny „achievement“ týkajúci sa okien alebo našli poklad, ku ktorému máte mapu, len ste k hľadaniu ešte nedostali, je nelogické. Áno, už to síce nebude mať takú šťavu, ako keď na vás poľovali dve pomätené upírske dcéry a ich matriarcha, ale ak máte na tomto mieste stále nejaké nevybavené účty, to, že vás z neho hra vymkne, je obyčajná podpásovka. Ja som si ten hrad predsa poctivo vybojoval!

Drobnosti, ktoré nahnevajú

Ďalším nešťastným level-dizajnom a nelogickosťou v jednom je to, ako hra niekedy pracuje s prekážkami. Ide o podobný prípad, ako keď ste napríklad vo Falloute nemohli vojsť do miestnosti, lebo vám v ceste stála spodná polovica dverí, ktorú ste museli najprv odomknúť. Alebo, keď vás v nejakej lineárnej RPG zastaví neviditeľná bariéra a 20-centimetrový stupienok sa stáva nezdolateľnou prekážkou o výške Mount Everestu.

V Resident Evill Village vás hra napríklad pokojne postaví pred dvere, ktoré sú od vás síce oddelené tmavou priepasťou, no po oboch stranách tejto jamy levovej sa tiahnu kovové trámy, po ktorých by ste pokojne dokázali prejsť. Alebo, iný príklad – hra sa tvári, že sa nemôžete vrátiť späť, lebo po ľavej strane vidíte, že jedinou bariérou je ošuntelý drevený plot a trochu rákosia. Rozumiem, že každá hra má svoje limity, technické obmedzenia, obzvlášť tie s lineárne dizajnovými úrovňami – ale absolútne sa to vymyká zdravému úsudku.

Je to skrátka niečo, čo vám hneď udrie do očí, niečo nelogické. Hra bude vždy len hra, akýsi konštrukt, simulácia, no keď sa ňou necháte pohltiť, vnímate len jej atmosféru a v tej chvíli to pre vás je niečo viac. Takýto nedostatok vám však dokáže dať poriadnu „za ucho“ a vrátiť vás späť, nohy pevne na zemi. Ethan, ty somár, prečo to nepreskočíš? Prečo neprejdeš po tých kovových spojniciach? Prečo ja teraz musím ďalších 50 minút hľadať spôsob, ako vysunúť most, keď reálne to vôbec nie je potrebné?

Je však vysoko pravdepodobné, ze osem z desiatich hráčov sa nad niečím takýmto vôbec nevytočí. Oveľa dôležitejšie je to, akú má hra atmosféru, na akej úrovni je hrateľnosť a technický stav; a treba konštatovať, že vo všetkých týchto aspektoch si Resident Evill Village vedie veľmi dobre. Pozitívne je aj to, že zážitok mi neprišiel nijako značne skresaný ani na staršej PS4 Pro – ak teda oželiete vyššie snímkovanie, za novšou PS5 vám kvôli RE8 nemusí byť ľúto.

Zhrnuté a podčiarknuté

Resident Evil Village vyniká aj kolíše, podľa toho, na akú stránku hry sa zameriavate. Hlavní „záporáci“ sú zväčša zaujímaví len do momentu, kedy sa na vás naplno vrhnú, pretože samotné súboje s bossmi sú relatívne nezáživné. Súbojový systém je vo všeobecnosti orientovaný na kraftenie a šetrenie munície, survival prvky celkom fungujú; dokonca aj na strednej obtiažnosti dokážete pocítiť nedostatok, hoci nie akútny.

Hlavným ťahúňom nie je ani tak príbeh, v ktorom sa vracajú postavy ako Mia či Chris – nováčikov série Resident Evil osloví skôr atmosféra kombinovaná s unikátnym level-dizajnom každej novej odomknutej pasáže, na konci ktorej vás čaká veľký súboj. Plusom je možnosť explorácie počas cesty, vrátane čítania rôznych korešpondencií a denníkov, ktoré poskytujú blížší pohľad „ do zákulisia“, a v menšej miere dokonca nechýba ani možnosť trochu si vylepšiť postavu – napríklad permanentným zvýšením zdravia. Ak vás teda strach neodradí občas sa zatúlať na to či ono nepreskúmané miesto.

Naše hodnotenie

Resident Evil Village robí veci buď výborne, alebo priemerne, ale nič vyslovene zle. Jediným výrazným negatívom je to, že druhá polovica hry zaostáva za tou prvou, kvalita je teda naprieč zhruba 11-hodinovým obsahom nekonzistentná. Ak si odmyslím jeden skutočne desivý, nechutný moment, na ktorý sa budem snažiť najbližšie dni zabudnúť, hútnu, miestami naozaj adrenalínovú atmosféru napätia znesú aj hráči, ktorí hororovému žánru príliš neholdujú. Ak vás tento titul láka, no bojíte sa, že ho nebudete schopní kvôli slabším nervom prejsť, nenechajte sa odradiť. To isté platí, aj pokiaľ ste nehrali predchádzajúci diel – rekapitulácia vás zasvätí do najdôležitejších udalostí a samotný príbeh RE VIII zasa také terno nie je.

Klady

  • mocný úvod a silná prvá polovica hry
  • dobrá atmosféra
  • ukážkový survival horor – vyváženosť „survival“ prvkov aj hororu
  • vhodné aj pre nováčikov žánru
  • široký arzenál zbraní a ich vylepšovanie

Zápory

  • len priemerné súboje s bossmi
  • prejdené úrovne sa stanú neprístupnými
  • miestami „hluchota“
  • príbeh neurazí, no ani nenadchne

Informácie o hre

Resident Evil Village

Resident Evil Village 2021

 

  • Platforma: PlayStation 4
  • Žáner: survival horror
  • Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Cenega

Trailer ProGamingShop.sk

Korekcia: Mário Lorenc
 

Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!

 
 
 
 
 

Sledujte nás

Gamesite.sk
Zoznam.sk