Jeden slávny maliar raz povedal, že jeho maľby sú dielom plátna, ktoré aj keď je biele, už preňho reprezentuje hotovú maľbu. Tú maľbu však vidí len on sám, a teda to, čo robí, je len snaha ukázať niečo, čo už je na ňom vopred namaľované. A to v takej forme, aby to dokázali vidieť aj ostatní. Táto idea je dozaista natoľko zaujímavá, aby sa nad ňou človek dokázal pozastaviť a zamyslieť sa. Postaviť na takomto základe hru by sa však rozhodol asi len šialenec. UnfinishedSwan sa od prvého momentu tváril, že prinesie práve toto a u mnohých si vďaka tomu už pred vydaním vyslúžil nálepku „digitálne umenie“. Je teda výsledkom naozajstné veľdielo alebo je na ňom, okrem názvu, nedokončené aj niečo iné?
O tom, či hry môžu byť umením, sa vedú rozpory medzi hráčmi, kritikmi, a dokonca aj v radoch samotných vývojárov už dlhšiu dobu. Pokusy vytvoriť takéto interaktívne digitálne diela, sa nám v poslednej dobe objavujú čoraz častejšie. Tieto hry by sa dali v zásade rozdeliť na dve skupiny. Tou prvou sú tituly, ktoré sa rozhodli podriadiť všetko svojej artovej snahe (napr. DearEsther, HeavyRain) a mnohými ani za hry nie sú považované práve kvôli ich oklieštenému gameplayu. A tou druhou sú podstatne úspešnejšie tituly (Flower, Journey), ktoré svoje artové snahy spájajú priamo v základe so zaujímavým gameplayom, aj keď na prvý pohľad možno úplne triviálnym, ale zato neuveriteľne účinným, pri ktorom človek zažíva pocit radosti ako pri máloktorej inej hardcore hre.
UnfinishedSwan sa zo začiatku tvári presne ako ideálny kandidát, ktorý zapadne do zmienenej druhej skupiny. Máme tu príjemný hravý príbeh o malom chlapcovi a jeho putovaní, v snahe nájsť zmiznutú labuť z nedokončeného obrazu jeho nedávno zosnulej mamy, ktorý však nie je nijakým spôsobom tlačený do popredia a každý si z neho odnesie to svoje. Hlavnú rolu tu hrá samotný gameplay, ktorý hneď v prvej kapitole predstavuje už v úvode spomenutú myšlienku bieleho plátna, na ktorom už niečo existuje a je len na vás, aby ste to objavili. V praxi to vyzerá tak, že všade okolo vás vidíte len bielu ničotu, v ktorej však existuje plnohodnotný 3D svet, ktorý môžete objavovať „strieľaním“ guľôčok čiernej farby. Tie pri dopade, tak ako v reálnom svete, vytvárajú machule na objektoch okolo vás, čím vznikajú zaujímavé umelecké výjavy, z ktorých je hráč priam unesený, lebo má pocit, že sa stáva umelcom, keďže je len na ňom, aký výjav v konečnom dôsledku vytvorí. Poviete si: „úžasná myšlienka“, pretože nič podobné tu ešte nebolo. Bohužiaľ, po chvíli si začnete uvedomovať, že jej realizácia nie je úplne domyslená alebo ak chcete, dokončená, pretože pokiaľ sa pustíte do hromadného „maľovania“ v snahe zistiť, čo všetko je okolo vás, razom sa začnú nádherné výjavy meniť na zhluk čiernej, ktorý nielenže nevyzerá pekne, ale hlavne je v ňom problém sa orientovať.
Ťažko povedať, či práve táto skutočnosť alebo strach autorov, že by sa tento nápad s maľovaním mohol hráčom zunovať, viedla k rozdeleniu hry na štyri kapitoly, ktoré sa od seba výrazne líšia svojím poňatím a obsahom. Kým v tej prvej putujete po „bielom plátne“, v druhej už zase vďaka tieňom viete, čo je okolo vás a riešite skôr triviálne minipuzzle, ako sa dostať z bodu A do bodu B. V tretej kapitole vymeníte čiernu farbu za vodu, pomocou ktorej budete usmerňovať rast lián, po ktorých môžete liezť, aby ste sa nakoniec vo štvrtej časti snažili prežiť v nočnej džungli za použitia svetla a potrápili svoje mozgové bunky pri puzzle, odohrávajúcich sa v dvoch prepojených dimenziách. Nápady sú to naozaj rôznorodé a ako samostatné jednotky naozaj aj fungujú. Bohužiaľ, nemajú so sebou reálne takmer nič spoločné a človek má pocit, že sa jedná len o zlepenec nápadov, ktorý, dalo by sa povedať, zostáva opäť verný svojmu názvu a pôsobí nedokončene.
Zaujímavé je, že tento fakt si začnete uvedomovať až v momente, keď po necelých dvoch hodinách hru dohráte a v hlave si začnete rekapitulovať, čo ste prežili. Tam, kde sa pri iných artových hrách dostavuje pocit zadosťučinenia, tu v človeku zostáva prázdnota, ktorú sa pokúša vyplniť automatickým znovu zapnutím hry v snahe nájsť niečo, čo mu ušlo, a tým nie sú myslené len balóny, ktorých zbieraním sa rozširujú možnosti, akými môžete „maľovať“ svoje okolie. Je to skôr o snahe nájsť ten dôvod, prečo ste sa takmer počas celých dvoch hodín cítili pri hraní dobre. Bohužiaľ, zmienený pocit sa už pri opakovanom hraní dostavuje len minimálne, ba práve naopak, začnete si pri ňom všímať rôzne nedostatky a do očí bijúcu nekonzistenciu, ktorá začne robiť z UnfinishedSwan vo vašich očiach čoraz viac nedokončené dielo.
Niekto možno bude namietať, že to bol zámer autorov. No vzhľadom na to, že hra bola takmer od začiatku prezentovaná takmer čisto výhradne len obsahom z prvej kapitoly, nezbavíte sa pocitu, že vás niekto podviedol a autori sa chceli konceptu bieleho plátna držať počas celej hry a až časom začali zisťovať problémy s tým spojené. A namiesto toho, aby sa ich snažili odstrániť, začali meniť tón hry s každou kapitolou. Výsledok potom vyvoláva v hráčovi rozpačité dojmy, ktoré sa však pri prvom hraní schovjú pod prvotné nadšenie hráča. Krátka hracia doba na plusoch tak isto nepridáva, pretože v závere neprináša žiadne zadosťučinenie, ale skôr pocit, ktorý sa veľmi rýchlo s odstupom času začína meniť na sklamanie.
V konečnom dôsledku sa tak UnfinishedSwan artovou hrou nazvať nedá, a tým si sama automaticky podráža nohy, pretože dĺžka hernej doby s takouto cenou je z pohľadu hráča akceptovateľná len v prípade, že hra ponúka konzistentný zážitok, ku ktorému sa môže vracať a niečo si z neho odniesť. Zaujímavá myšlienka s veľkým potenciálom sa tejto hre vytknúť nedá, avšak určite by si vyžadovala trocha premyslenejšie prevedenie a hlavne konzistentnosť nápadov.
|
celá prvá kapitola prvotné nadšenie z niečoho nového hudba artdesing |
|
cena |
65% | |
ŽÁNER | Interaktívna novela |
VÝROBCA | GiantSparrow |
VYDAVATEĽ NA SLOVENSKU |
SCEE |
Zaujala vás táto hra? Kúpte si ju na PlayStation Network |
|