Fanúšikovia hier s ťahovými bojmi v štýle X-COM majú tento rok poriadne žne. Dočkali sa už niekoľkých titulov, ktoré potrápili ich mozgové bunky, ako boli napríklad Phantom Doctrine či Warhammer 40 000: Mechanicus. Svojou troškou prispeli aj bradaté dámy zo Švédska, ktoré ponúkli ťahový hybrid v post apokalyptickom titule Mutant Year Zero: Road to Eden.
Nový počin štúdia The Bearded Ladies je založený na severskom stolnom RPG. To vykresľuje svet ako nehostinné miesto, kde sa ľudstvo už dávno nachádza na druhej koľaji. Nejde síce o ktovieako originálny nápad, atmosféra je však poriadne hutná a správne tiesnivá. Pod kontrolu dostanete tím zvieracích mutantov, tzv. stalkerov, ktorí sa starajú o to, aby posledné útočisko ľudí s názvom „Arc“ malo k dispozícii dostatok zásob a nebezpečenstvo sa mu vyhýbalo oblúkom.
Po jednej z rutinných úloh, ktorá pôsobí ako tutoriál, sa do sveta plného ghoulov, sektárov a vražedných robotov vydajú hľadať miestneho machra na techniku Hammona. Pôvodne obyčajná záchranná misia sa neskôr zmení na pátranie po vlastnom pôvode, no viac prezrádzať nebudem. Opäť – nič prevratné, skôr klasická zápletka. Jedným dychom musím dodať, že hoci príbeh nie je zlý, hru neťahá tak, ako by mohol. Jednotlivé čriepky o tom, čo spôsobilo obrovskú katastrofu, si skladáte z poznámok ponachádzaných po svete, no na čosi viac môžete zabudnúť. To je vzhľadom na to, že post apo titulov je ako šafranu, veľká škoda.
Základom hry je real-time pohyb, ktorý sa pri strete s nepriateľmi prepne do ťahového boja v štýle série XCOM. Najprv ste na ťahu vy, potom súper. Mutant Year Zero od začiatku prízvukuje, aby ste sa priamym stretom vyhýbali, pokiaľ sa dá, a skupiny súperov sa skôr usilovali čistiť stealth štýlom, resp. po jednom nepriateľovi. Na to slúžia tiché zbrane a niektoré schopnosti vašich mutantov. Rady hry neberte nadarmo, je totiž dosť ťažká aj na strednej obťažnosti. Priama konfrontácia s nepriateľom znamená často veľké straty a keďže lekárničiek je poskromne, oplatí sa byť opatrný. Hrateľnosť je poriadne návyková a pocit, keď úspešne zlikvidujete skupinu ťažkých nepriateľov, je na nezaplatenie.
Zatiaľ čo na začiatku máte dvoch mutantov, neskôr sa váš výber rozšíri na päť postáv, hoci do boja si ich môžete zobrať iba troch. Či už je to ukecaný chytrák Dux, vážny pragmatik Bormin alebo napol líška, napol žena Farrow s riadnym britským prízvukom, obľúbite si ich. Žiaľ, na nejaké tie backstory nie je čas, čo súvisí aj s tým, ako končí hlavný príbeh.
Hra disponuje aj akýmsi zjednodušeným RPG systémom. Za každý boj získavate skúsenosti, pričom po získaní ich dostatočného počtu zvýšite svoj level a dostanete aj jeden bod schopnosti. Ten môžete rozdeliť medzi mutácie, čiže vlastne skilly. Problémom je, že ich je málo a niektoré postavy navyše zdieľajú rovnaké mutácie. Aj z týchto piatich postáv, ktoré máte k dispozícii, si síce viete vyskladať skupinku, ktorá sa navzájom dopĺňa, pri takomto nízkom počte charakterov by však človek čakal väčšiu rôznorodosť. Mutácie sú rozdelené do troch kategórií, pričom naraz môžete mať aktivovanú z každej iba jednu. Do hry to tak pridáva ďalšiu úroveň plánovania, keďže na rôzne typy nepriateľov sú vhodné iné schopnosti a vylepšenia pre zbrane.
Pred každým bojom sa oplatí dôkladne si pozrieť prostredie, kde sa bude odohrávať, a nepriateľov, ktorí na vás čakajú, prípadne si odskočiť do archy a zmeniť modifikácie jednotlivých zbraní. Tie totiž poskytujú pasívne bonusy voči rôznym nepriateľom. V kombinácii s tichými zbraňami a niekedy aj trochou šťastia tak viete jedného súpera zabiť za jeden ťah, nikto si vás nevšimne a vy tak môžete pokračovať v nehlučnom zakrádaní sa za ďalšou obeťou.
Problémom je, že takto sa vlastne odohráva takmer celá hra. Na jednej strane vám ponúka akúsi voľnosť – v podstate môžete skúmať celú lokáciu bez toho, aby ste bojovali, alebo si odskočiť do nejakej tej vedľajšej. Na strane druhej sa občas stane, že keď dôjde k boju, zistíte, že toto asi nedáte. Uvedomíte si, že musíte zlikvidovať všetkých nepriateľov hliadkujúcich pri vraku lietadla vo vedľajšej lokácii, aby ste získali vyšší level alebo zbraň, ktorá sa tam nachádza, inak sa cez tú nabúchanú skupinku pri vchode do tunela jednoducho nedostanete, pretože zatiaľ sú nad vaše sily. Po polovici hry, keď si už zvyknete na mechanizmy hry a dostanete sa aj k silnejšej výbave, sa aj vďaka tomu Mutant môže zmeniť na akúsi rutinu. Zároveň som sa nevedel zbaviť pocitu, že mi autori takýmto štýlom ponúkajú pocit akejsi falošnej voľnosti.
Apropo, svet je rozdelený na niekoľko lokácií, ktoré si odomykáte postupom hrou. Ako som spomenul v minulom odseku, viete ich celé obehať bez toho, aby ste zasiahli do boja, pričom odporúčam, aby ste tak robili. Lokácie sú totiž plné ruín, nepriateľov, skrytých pokladov a malých príbehov, ktoré vo vás vyvolajú zimomriavky. Graficky sú navyše dosť rôznorodé a hoci sa Mutant Year Zero neodohráva na nejakom veľkom priestore, stereotyp rozhodne nenastane.
To je dané aj hernou dobou, ktorá prekračuje dvadsať hodín plus mínus pár ďalších podľa štýlu vášho hrania a zvolenej obťažnosti. Veľkú znovuhrateľnosť nečakajte, iba ak by ste si chceli vyskúšať inú taktiku. Všetky veci, ktoré v hre nájdete, totiž majú pevné miesto. Hrateľné postavy budú stále rovnaké a žiadneho náhodne vygenerovaného bossa či náhodný loot nečakajte. Ak je to super silné brnenie v truhle za rozpadnutým domom v predposlednej lokácii, tak to tak bude aj pri ďalšom začatím hry.
Počas celého hrania zbierate šrot, časti a „artefakty“ z minulosti, ktoré sú pravdepodobne najvtipnejšou časťou. Mutanti totiž vedia o svete minulosti iba popletené čriepky a počúvať ich opis iPodu ako hipsterského testeru ovocia so sekundárnou funkciou prehrávania hudby je úsmevné. Nazbierané zásoby môžete medzi jednotlivými bojmi využiť v arche, kde sa za ne dajú vylepšiť zbrane či dokúpiť zásoby. Potenciál samotnej archy je však značne nevyužitý. Zdržíte sa tam vždy iba krátko a aj bočné postavy ako tajomný Elder, ktorý vám zadáva úlohy, majiteľ baru, obchodu či dielne so zbraňami prinesú obvykle iba pár viet. Nič viac, nič menej.
Z technickej stránky nemožno Mutantovi vytknúť takmer nič, grafika je veľmi príjemná, jemne komiksová štylizácia poteší a hudobná stránka temne podkresľuje nevábnu atmosféru sveta bez budúcnosti. Posťažovať sa môžeme iba na bugy, ktorých sa vyskytlo niekoľko a hádam trikrát spôsobili, že sme museli načítať staršiu pozíciu. Niektorí hráči, ktorí si titul predobjednali a mali do neho prístup o pár dní skôr, ako sa oficiálne začal predávať, mali problém s nefungujúcimi titulkami, padaním hry či tým, že sa do nej po výbere obťažnosti jednoducho nevedeli dostať.
Čo sa týka ovládania, malé upozornenie. Ak hráte na PC a máte gamepad, rozhodne ho využite. Je totiž omnoho praktickejší ako to neintuitívne rozvrhnutie, čo autori vymyslel pre hráčov na klávesnici.