Rufus je späť. Môžete ho nenávidieť, môžete ho preklínať, no tomu pochabému antihrdinovi to bude absolútne jedno. Koniec koncov, jemu je v podstate všetko jedno. Nikdy ho nič nerozhádže a vďaka nespornému talentu všetko totálne dobabrať, len aby sa následne pomocou nevyspytateľných nitiek osudu dokázal vrátiť na správnu cestu, je schopný bravúrne vyriešiť všetky situácie a zachrániť deň.
Je to už pekných pár rokov, čo sme zachránili/nezachránili Deponiu, planétu plnú odpadkov, pred úplným zničením a boli svedkami smutného, no nie úplne jednoznačného, konca. Tretí, a na dlhý čas aj posledný, diel série Goodbye Deponia bol aj napriek naťahovanému záveru skvelou adventúrou a viac než len dôstojným koncom Rufusovej ságy. Čo teda prinútilo spoločnosť Daedalic Entertainment znovuotvoriť tento uzavretý prípad?
Deponia Doomsday preukazuje, že nič nebolo tak, ako sme si mysleli, že bolo. Samozrejme, neprezradím vám námet či, nedajbože, pointu príbehu (tá sa v celkovom kontexte našťastie nesie v duchu série), len prezradím, že sa tu dosť cestuje časom, prežívajú sa už známe situácie, stretávajú sa viac-menej známe postavy a celé je to spojené do jedného celku časovými paradoxmi, prelínaním svetov a rôznymi teóriami o cestovaní medzi minulosťou a budúcnosťou. Celé sa to deje, bohužiaľ, až tak nešťastne, že sa to stáva najslabším prvkom celej hry.
Nezmysel. To je prvé slovo, ktoré mi napadá pri pomyslení na dej Deponie Doomsday. Totálny nezmysel. Nevkusný guláš. Je to prekombinovaná hlúposť, ktorá približne od polovice začne neuveriteľne liezť na nervy rôznymi náhodami, ktoré tvorcovia do hry zahrnuli, aby sa im nejakým zázrakom podarilo spojiť všetky prvky dokopy. A vy budete neveriacky krútiť hlavou nad tým, čo sa vám to vlastne odohráva pred očami. Správy pred vydaním neklamali, hra skutočne trvá takých 15 – 20 hodín, no osobne by som si prial, aby mala o niekoľko hodín menej.
Naťahovanie deja a situácií je niečo, čo som kritizoval už v Goodbye Deponia, no keby som vedel, že Deponia Doomsday v tomto ešte viac zatlačí na pílu, hneď by som sa tretiemu dielu ospravedlnil. Od návštevy pochybnej univerzity to začne ísť s hrou dolu kopcom, ako po príbehovej, tak hrateľnostnej stránke. Dej sa začne až absurdne zamotávať a klikacie prvky spojené s kombinovaním predmetov sa stanú omnoho viac očividnejšími, čím sa stratí kúzlo týchto hier, pri ktorých musíte rozmýšľať inak, len nie logicky, aby ste vyriešili rébus. Našťastie sa objavia aj náznaky komplexnosti, no v porovnaní so začiatkom tu už hra stráca.
Spomínaný začiatok hry je ale skutočne fantastický. Vaša hlava ešte ani náhodou nie je zaťažená nezmyslami o časových paradoxoch, levely sa odohrávajú na niekoľkých veľkých obrazovkách a komplexnosť situácií a hlavolamov tu hrá prvú ligu. Nachádza sa tu mnoho postáv, mnoho vecí na zobratie a kombinovanie, mnoho situácií dejúcich sa v ten istý čas. K tomu všetkému tu krásne sekunduje vrátenie času na začiatok, ak nesplníte to, čo máte. Každým opakovaním sa učíte nové a nové veci, nachádzate pomyselné skratky a dostávate sa krôčik po krôčiku k vášmu cieľu. Ako keby ste pozerali film Na Hromnice o deň viac odohrávajúci sa na Deponii. Takmer geniálne.
Geniálne nie je to, že sú takéto situácie niekedy hrané na čas a to značne a zbytočne znervózňuje celé hranie. A vlastne aj zabíja podstatu žánru. Takéto klasické adventúry sú známe kvôli svoju pomalému fluidu a premýšľavosti. Časové intervaly, počas ktorých musíte spraviť všetko rýchlo, ma dosť frustrovali. A to nepočítam absolútne zbytočné pasáže, v ktorých musíte rýchlo klikať myšou, aby sa do určitého času naplnil nejaký ukazovateľ, čo vás a Rufusa posunie ďalej. Úplne zbytočné a otravné elementy, ktoré hrateľnosť o nič neobohacujú.
S Rufusom sa vracia aj hrubozrnný humor a osviežujúce minihry. Humor Deponie vám buď sadne, alebo nesadne. Nie je vôbec inteligentný a niekedy je prevarený ako voda na čaj, ale väčšinou vás dokáže zabaviť. Našťastie sa hra (takmer) úplne vyhla záchodovému humoru, ktorý by dokázal zabaviť maximálne tak negramotných pubertiakov. Osobne som rád, že si tvorcovia zachovali aj spoločenskú nekorektnosť a nezľakli sa napríklad narážok na transvestizmus alebo homosexualitu. Aj keď tu nenájdeme prakticky žiaden vtip uťahujúci si z rôznych ľudských rás, priaznivci organizácie PETA budú mať určite problém s tým, keď nevinná koza dostane do brucha poriadnu ranu bejzbalovou pálkou.
Minihry boli vždy ozdobou tejto série a Deponia Doomsday nevybočuje z radu. Aj keď sa tu neobjavujú pravidelne, dokážu osviežiť hrateľnosť a vytrhnúť hráča z okov point-and-click stereotypu. Jediná moja výhrada voči nim je, že nie sú dostatočne ťažké, pričom mohli byť prepracovanejšie a zábavnejšie. Napríklad minihra v podobe „oldschool“ dungeonu z pohľadu očí hráča je fantastický nápad, no, bohužiaľ, skončí sa ešte skôr, než poriadne začne.
Grafický štýl série sa v tejto časti zachováva, čo znamená, že ak vám v minulých hrách sadol, budete sa tu cítiť ako ryba vo vode. Hudobne je to zvládnuté viac než slušne. Hudba neruší, je skvelým doplnkom prostredí a zároveň je chytľavá bez toho, aby prešla až do otravnosti. Škoda, že sa tu nachádza len jedna pieseň od chlapíka hrajúceho na gitare, ktorý vždy trefným textom otváral každú novú kapitolu. Tu si jeho básnické črevo a spievajúce srdce užijete len raz, a to na úplnom začiatku.
Naše hodnotenie
Informácie o hre
Deponia Doomsday 2016
Najnovšie dobrodružstvo Rufusa búra všetko to, čo sme o planéte Deponia a bájnom mieste Elysium doteraz vedeli z predchádzajúcich častí série. Cestovanie v čase, návrat do známych lokácií, stretávanie starých známych postáv a tona hrubozrnného humoru sú hlavnými prvkami tejto klasickej adventúry.
- Platforma: PC
- Žáner: Point-and-click adventúra
- Výrobca: Daedalic Entertainment
- Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Daedalic Entertainment