Každá sága má svoj začiatok, to skromné miesto, z ktorého časom rozkvitli pútavé lupene dejov, mnohokrát prekonávajúce ambície prvotného pokusu. Séria Resident Evil je dnes síce považovaná za košaté univerzum plné svojských postáv, no na začiatku bola príbehovo len maličkým zrniečkom, ktorý si hráč musel vyskladať predovšetkým z rôznych diárov a zápiskov. Jej zasadenie ani zďaleka nepôsobilo veľkolepo a neponúkalo tisíc rozličných lokácií. Prítomný tu totiž bol len jeden dom. Jeden, jediný dom.
Ešte aj dnes sa človek začuduje, ako obratne dokázali tvorcovia využiť to málo, čo mali k dispozícii, aby následne vytvorili niečo, čo časom nabralo status veľkého kultu. Vraví sa, že tie najlepšie veci sú jednoduché a prvý Resident Evil je toho jasným dôkazom. Stačilo jedno zdanlivo opustené obydlie, ľahko načrtnutá zápletka o pátraní po zmiznutých kolegoch, s prímesou hmlistej konšpirácie, a mohla sa začať písať bohatá história jednej z najobľúbenejších herných sérií všetkých čias.
Resident Evil žáner survival horor nevytvoril (za to ďakujte sérii Alone in the Dark), no už od svojich úvodných krokov pôsobil tak neuveriteľne sebaisto, ako keby mu celý patril. Prvý diel vyšiel síce v roku 1996 na PlayStation, no tento recenzovaný remaster má pôvod jej remaku, vydanom o 5 rokov neskôr na Nintendo Gamecube. Starý tovar pretrený novým náterom býva, bohužiaľ, často zradný, no v tomto prípade, v prípade novej vrstvy nanesenej na 12 rokov starú uloženinu, to určite vôbec neplatí.
Nebol by som ale úprimný, keby som sa nepriznal, že som o kvalitách prvého dielu Resident Evil z pohľadu súčasnej doby vôbec nezapochyboval. Moje prvé hodiny strávene s týmto remakom totiž neboli jednoduché. Možno som len hýčkaný modernými štandardami, no na to, aby som sa dokázal zžiť s postavami, či hlavne so situáciami, ktoré zažívajú z pohľadu statických kamier, ktoré umožňujú poznať, že ja ako postava som vlastne len nezainteresovaný divák, som potreboval nejaký ten čas. Osobne to neberiem ako nejaký veľký problém, pretože je to skôr záležitosť zvyku, no v tomto systéme je vidieť, že už má svoje najlepšie roky za sebou. Aj statické kamery majú svoje opodstatnenie a ak sú vhodne zvolené, vedia vykresliť skutočne napätú atmosféru. Pokrok ale nezastaví nik.
Všetci milovníci survival hororov majú určite za sebou minuloročný The Evil Within, ktorý je, mimochodom, od toho istého autora, Šindži Mikamiho. Teraz sa k nemu, prosím, v myšlienkach vráťte a spomeňte si, aká fantastická atmosféra sálala zo všetkých tých desivých obrazov plných temnoty. Na nich mala veľkú zásluhu aj práve tá kamera zavesená za chrbtom hlavnej postavy. Týmto chcem povedať, že statické kamery majú síce v sérii Resident Evil miesto, no sú hlavne nostalgického charakteru. Modernejšou kamerou sa dajú prežiť hororové strety oveľa intímnejšie a pevnejšie sa stane aj puto, ktoré sa vytvorí medzi vami a vaším avatarom v hre.
Zdedené fixné uhly kamier nie sú však, bohužiaľ, jediným prvkom, ktorým čas ubral na kráse. To isté by som mohol povedať aj o prostredí, v ktorom sa odohráva drvivá časť hry. Spomínaný kaštieľ síce boduje svojou komornou atmosférou a parádnym prepracovaným dizajnom (pôsobí sympaticky otvorene, obsahuje mnoho klaustrofobických chodieb, veľa zamknutých dverí, poschodí a zaujímavých zákutí čakajúcich na prieskum), no všetky tie hlavolamy a schované indície v ňom na mňa v súčasnosti pôsobili už akosi samoúčelne. Aj keď ten pocit z hľadania kľúčov, otvárania dverí, prepájania chodieb, vytvárania skratiek či získavania indícií pre hlavolamy je na druhej strane stále fantastický.
Veď si to predstavte, jeden z dôležitých kľúčov získate tak, že budete musieť vyriešiť rébus na kyvadlových hodinách, ktorý sa vám sprístupní, ak v salóniku zahráte na veľkom piane úryvok z Beethovenovej 14. klavírnej sonáty v C♯ mol. Samozrejme, potrebám hry to slúži parádne, no z dnešného hľadiska, keď sa hry snažia pôsobiť čo najuveriteľnejšie, je to predsa už len dosť mimo. Kto by kľúč v skutočnosti skrýval takto zložito? Ešte rozpačitejším dojmom na mňa pôsobili situácie, keď ste sa po veľkých problémoch konečne dostali za dovtedy zamknuté dvere a zistili ste, že sa tam nachádzajú príbehové postavy. Ako sa tam, preboha, dostali?
Čo ale, našťastie, dozrelo až na počudovanie dobre, je ten najdôležitejší survival pocit. Pocit, že človek tú hrôzu musí prežiť. Pri tejto hre pocítite, čo znamená, keď to hra so svojím žánrom myslí smrteľne vážne. Ak budete hrať na úrovni, na ktorej by ste mali hrať, aby ste si prežili ten pravý Resident Evil, t.j. prvá úroveň Normal, zistíte, že v každom súboji vám pôjde o krk. Zabudnite na posledné dva akčné diely, kde ste nemŕtvych kosili po stovkách, zombíkov je tu omnoho menej, no sú minimálne desaťkrát tuhší.
Časom sa dostanete k rôznemu arzenálu (okrem noža si vyskúšate streľbu z pištole, brokovnice alebo Magnumu), no neustále budete trpieť nízkym prísunom streliva. Toto je skutočný boj o život, počas ktorého vám viackrát nebude len tak jedno. Ešte horšie sú na tom zásoby liečivých rastliniek (môžu sa kombinovať pre rôzne efekty), ktorých tu je doslova ako šafranu. Najhoršie sú však na tom zásoby písacích pások do stroja, ktoré umožňujú sejvnutie pozície. Vtedy sa naučíte pokore, budete krotkí ako baránok a ukladať si svoj postup budete pravdepodobne až pri vychádzaní z hry. Survival ako z veľkej knihy.
Ruka v ruke s hardkorovým pojatím survivalu ide aj manažment zdrojov. Keďže ten patrí k základným pilierom žánru, nájdete ho tu poriadne prísny. Do svojho skromného batôžteka si budete môcť vziať len pár vecí, a tak sa sami naučíte premýšľať nad otázkami, kam pôjdete, prečo a čo si odtiaľ zoberiete. Nie je tu totiž nič horšie, ako s ťažkosťami prebehnúť okolo množstva nepriateľov, aby ste nakoniec zistili, že danú vec si proste zobrať nebudete môcť, pretože sa nezmestí. Veci sa z inventára vyhodiť nedajú, a tak by vám ostával len strastiplný návrat do miestnosti s truhlicou, kde si ukladáte svoje veci. Dokonca to takto znie, ako keby hráč robil výpady do nepriateľského územia za určitou korisťou a potom sa tou istou cestou vrátil do svojho bezpečného obydlia.
Na začiatku vám dá hra na výber z dvoch postáv, Chrisa Redfielda a Jill Valentine. Sympatické je, že si môžete nastaviť nielen ich klasický, pôvodný výzor, ale taktiež aj omnoho charakteristickejší vzhľad známy z najnovších hier série. Hranie za oboch vám prinesie troška odlišný zážitok nielen čo sa týka príbehu a hlavolamov, ale taktiež v samotnom systéme hrania. Zatiaľ čo toho Jill viac unesie a na začiatku má k dispozícii už svoju strelnú zbraň, Chris má v ruke len nôž a jeho inventár je o jednu štvrtinu menší. Na rozdiel od prvej verzie podporuje širokouhlé rozlíšenia a moderné ovládanie, hoci je tu stále možnosť hrať v pomere strán 4:3 a klasickým „tankovým“ ovládaním. S hraním pomocou myši a klávesnice mať problém nebudete, hoci osobne odporúčam ovládanie gamepadom.
Minimalistické kulisy, zdôraznenie farby noci, zvýraznenie hrobového ticha či desivý rev zombie tu stále fungujú skvelo, a to hlavne vďaka vylepšenému vizuálu. Pozadia i postavy sú oproti pôvodnej verzii omnoho detailnejšie, ostrejšie a pôsobia vyleštenejším dojmom. Hra nabrala na atmosfére kvôli temnejším tónom a krásne vymodelovaným prostrediam, každý jeden objekt je tu košatejší a celkovo vizuálne bohatší. Bohužiaľ, Capcom lajdácky podcenil modernejší širokouhlý mód (pomer strán 16:9), ktorú danú scénu len viditeľne zväčší. Tým sa obraz nechutne natiahne a grafickú kvalitu hry tak výrazne zníži. Pre plnohodnotný zážitok budete musieť siahnuť po pôvodnom rozlíšení 4:3, s ktorým ale prichádzajú mohutné čierne pásy po stranách obrazovky, a to dnes pôsobí už proste strašne. Graficky to vtedy ale vyzerá vážne pekne, hlavne čo sa týka scén ponorených do tmy a osvetlených dynamickým nasvietením.
Capcom, bohužiaľ, nevychytal viacero ďalších vecí. Okrem toho, že by si aj samotné postavy zaslúžili viac detailov, tak tu ešte o niečo viac zamrzia technické problémy spôsobujúce prepady snímkovania aj na 20 fps. Hra bola testovaná na PC s parametrami i5-4690, GTX 760 2 GB VRAM a 8 GB RAM, čiže zostave prevyšujúcou oficiálne doporučené požiadavky, no nevyhol som sa početným situáciám, v ktorých si hra proste neudržala konštantných 60 fps. Najväčšie problémy som zaznamenával v chvíľach tesne po skončení cutscén alebo pri vychádzaní z inventára. Oproti týmto problémom je nezmiznutie windowsáckeho kurzoru po zapnutí hry len drobnou maličkosťou.
Remaster Resident Evila, základného kameňa video-herného hororu, má bezpochyby svoj zmysel aj v roku 2014. Jadro jeho hrateľnosti vyzrelo do krásy a ako herný zážitok ho v medziach žánru prekonáva len máločo. Hra, bohužiaľ, trpí prítomnosťou statických kamier a prekvapivo slabším vizuálom v širokouhlom zobrazení. Za ten prvý dôvod ale sama vlastne ani nemôže a za druhý môžu predovšetkým leniví vývojári. Každopádne, ak si hru kúpite, tak sa vám nedostane len prvotriedny survival zážitok, ale taktiež sa vám tým obohatí herná zbierka o kultový kúsok.
Informácie o hre
Žáner: survival horor
Výrobca: Capcom
Distribútor v GB: Capcom
Distribútor v SR: CENEGA
Zaujala vás táto hra? Objednajte si ju na GameExpres.sk