Spojenie dvoch legendárnych sérií sledovali so zatajeným dychom všetci fanúšikovia oboch táborov, stratégovia vyžívajúci sa v nekompromisnej hrateľnosti Fire Emblem, ktorej dominuje trvalá smrť vašich postáv, a náladotvorcovia obľubujúci Shin Megami Tensei a jeho temný svet démonov. Je to presne také, aké sme chceli, aby to bolo. Je to totiž úplne odlišné, než sme čakali. A to je na tom to najlepšie. Samozrejme, reklamná kampaň prezradila mnohé, čo mimochodom nebolo po chuti mnohým konzervatívcom, no práve tá sviežosť a odlišnosť námetu robí z Tokyo Mirage Sessions #FE také nezameniteľné dielo.

Na začiatku si v krátkosti povedzme o histórii série. Vzhľadom na to, že väčšina z vás ešte ani nebola na svete, keď prvýkrát vyšiel legendárny Star Fox, nie je vôbec na škodu si dať na minútku-dve, krátku hodinu dejepisu. Tak žiadne protesty! Táto séria je akčnou strieľačkou odohrávajúcou sa vo vesmíre a na rôznych planétach, obsahujúca bossfighty, mnohé bojové vozidlá a vlastné univerzum s postavami, miestami a záporákmi. Ale už ticho tam vzadu! Vystrite sa, ruky za chrbát a našpúľte uši. Náš príbeh začína v roku 1993...

Nikdy by som tomu neveril, no aj práca kontrolóra obrazoviek bezpečnostného kamerového systému dokáže byť poriadnou zábavu. Hlavne ak teda pracujete pre Grippyho, strýka mechanika Star Fox tímu Slippyho Toada. V tomto prípade totiž nebudete ani náhodou znudení monotónnym pozeraním sa na statické zábery, ale budete mať plné ruky práce s obraňovaním ťažobných spoločností pred dotieravými robotmi, ktorým ide len o jedno. Dostať sa k jadru a zničiť ho.

Pokkén Tournament je síce v jadre dobrou hrou a bez problémov dokáže svojimi súbojmi zabaviť, no s potenciálom, ktorým oplýva, sa podľa môjho názoru dalo spraviť omnoho viac. Aj napriek neduhom, ktoré hra má, ju považujem za veľmi zábavnú vec, ktorá sa ale ako keby bála úplne odviazať a skôr slúži len ako experiment pre skúmanie reakcií hráčov. Pokkén Tournament sa nijako inak ako experiment ani brať nedá.

Dá sa v recenzii na hru The Legend of Zelda vôbec povedať niečo úplne nové, obzvlášť vtedy, ak ide o diel, ktorý tu už raz bol? Verte, že pre recenzenta je to skutočne nadľudská úloha, pretože od fenomenálnej Ocarina of Time, vydanej v roku 1998, sa jej mechaniky hrateľnosti vlastne vôbec nezmenili. Iste, diely po nej priniesli určité nové prvky, no základ série ostal stále rovnaký.