Nedávno som si položil túto zaujímavú otázku. Dokonca som sa spýtal svojich známych a vôbec ma neprekvapilo, že odpovede sa celkom zhodovali.
Pre istotu som sa nepýtal svojich kolegov z Gamesite, lebo viem presne čo by mi povedali. Prvé by boli tri protiotázky: „To čo je za blbá otázka?“, „Čože?“ alebo „Však to je hádam jasné, nie?“. V tomto smere som sa musel vybrať medzi bežných smrteľníkov. Väčšina odpovedí znela že len tak, keď sa nudia, že občas sa treba odreagovať alebo ich to veľmi baví. Samozrejme, nikto sa nad tým príliš dlho nezamýšľal a podľa reakcií som nemal potrebu to nejako viac rozvíjať. Rozhodol som sa, že to skúsim rozlúsknuť sám.
Popri tejto téme sa mi vynorila aj otázka, prečo čítame knihy? Je mi jasné, že v dnešnej dobe drvivá väčšina mladých o knihu nezakopne ani keď idú do školy. No nájdu sa takí, a starší mi dajú za pravdu, že to môže byť tiež zábava, len proste iný typ zábavy. Prečo ale hovorím o knihách? Lebo knihy majú k hrám veľmi blízko. Je mnoho hier podľa kníh a ešte viac kníh podľa hier. Knihy, ktoré dokonca dopĺňajú príbeh hier. Svojím spôsobom sú dokonca aj mierne interaktívne (ak máte knihu vo fyzickej forme, musíte otočiť stranu… vaaauu). No na knihy som si spomenul aj preto, že majú s hrami spoločnú tú základnú konštantu pre ktorú po nich siahame. Vypadnutie z reality. A verte mi, vie to pomôcť oveľa viac ako nejaký film.
Dôvodov je hneď niekoľko. Pri filme si len sadnete a pozeráte obrázky, počúvate zvuk. Pri knihách to je oveľa zložitejšie, vy si v hlave vytvárate príbeh, preto vo vás nechá väčšiu stopu ako film, preto každý tvrdí, že kniha je lepšia ako film ktorý bol podľa nej spravený. Aby sme filmom nekrivdili, nedá sa do nich dať všetko, to by bola ustrelená stopáž a kto by to vydržal? Pozrime sa však na hry. Podľa toho aký žáner hráte, je to niečo ako interaktívny film práve s tou spomínanou uletenou stopážou. Tu to ale nevadí, pretože sme si už nejako zvykli na to, že často sa nedá prejsť celá hra za jeden večer (teda pokiaľ to nie je kampaň v Call of Duty). Tu sme to my, kto z časti tvorí dej. V RPG žánroch dokonca môžeme ovplyvniť koniec. My rozhodujeme kto a kedy zomrie, kto kedy čo spraví, vyberáme ako naša postava zareaguje na otázky či situácie. A práve vďaka tomuto sa dokážeme do deja dostať viac ako pri filme. Sme nútení rozmýšľať, viac vnímať, viac sa hýbať (aj keď uznávam, zväčša len rukami).
A teraz si predstavte, že by tu hry neboli. Čo by sme robili? Odkedy existujú handheldy a telefóny, hrajú všetci. Ale ozaj že všetci. Ľudia, ktorí nikdy predtým o niečo také nezakopli, hrajú hry aspoň na mobile. Toto si uvedomuje málokto. Schválne, kto z vás má rodičov, ktorí nikdy nedržali v ruke ovládač od konzoly ale v mobile majú nejaké, aj keď možno pre vás nudné hry? Ale teraz vážne, čo ak by tu neboli? Poviete si, pozrieme film, čítali by sme knihy, prelustrovali Facebook, išli by sme na túry. Čo potom? Išli by sme von ZAHRAŤ si futbal, alebo by sme si ZAHRALI karty, či stolové hry. Ľudia sa hrajú od nepamäti. Starí Mayovia dokonca hrali niečo podobné dnešnej hádzanej. Len s tým rozdielom, že namiesto lopty bol nafúknutý žalúdok zvieraťa a kapitán víťazného tímu bol obetovaný bohom. To bola taká pocta, že kapitánom chcel byť každý… A vraj boli veľmi múdri… Ale späť k veci. Hry ako také, či už športové, stolové, videohry alebo už ani neviem aké, sú takou veľkou súčasťou nášho bytia, že si ťažko predstaviť bez nich život. A nie len nás. Zvieratá milujú hry a toto mi potvrdí každý, kto má domáce zvieratko, či videl niekedy nejaký dokument. Každý sa hrá, je to v našich inštinktoch. Len my sme to dotiahli na novú úroveň.
Ale prečo sa hráme? Dospel som k názoru, že je to prirodzená súčasť každej vyššej formy života. A prečo hráme hry my, hráči? Každý to má inak, no v konečnom dôsledku by sa dalo povedať, že každý chce vypadnúť na chvíľu z reality. Niekto si vybíja zlosť zabíjaním nepriateľa, iný si zas vychutná šport, ktorý má rád, no nemôže si ho práve zahrať naživo, ďalší rád rozmýšľa, preto si nájde nejakú logickú či hádankovú hru. Možnosti sú dnes neobmedzené. Hra vám nikdy nepovie nie, nezlomí vám srdce, nedá vám zlú známku (ak nie je japonská) a neublíži vám. Ja som mal obdobie, kedy som ani nechcel vyliezť z postele. Môj svet sa mi doslova rúcal pred očami a čo som spravil, keď mi bolo najhoršie? Pustil som si Playko alebo starý Top Gear (teraz The Grand Tour), kde sa traja starí somári HRAJÚ s autami.
Áno uznávam, videohry môžu spôsobiť závislosť a preto ich mnohí rodičia nemajú radi (aj keď ich zrejme sami hrajú), no tu pomôže aj výchova. Hrám od útleho detstva, už to môže byť aj 22-24 rokov čo som prvýkrát chytil do rúk ovládač od konzoly. Považujem sa za závislého? Áno. No ako sa hovorí, všetko s mierou. Dnes mám 30 a stále hrám. Hrám každý deň? Nie. Sú dokonca celé týždne, kedy si hru nepustím, no preto, že mám iné povinnosti. Na druhej strane, keď sa potom pustím do hrania, naozaj si to užijem. Ale ako som povedal, je to o výchove, mne rodičia vedeli určiť priority, nenechali ma pri tom sedieť celý deň a keď bolo pekne, tak som to mohol pustiť len na chvíľu večer. Musel som byť vonku. Teda chcel som, pretože tam som sa mohol HRAŤ s kamarátmi. To rodičom nevadilo a ani mne. Nerozumiem preto tým správam, že sa ľudia rozvádzajú kvôli závislosti na videohrách. Ľudia sa rozvádzajú preto, že jeden z nich je mumák, ktorý nevie čo je miera, môže za to nie príliš inteligentný jedinec, nemôže za to videohra.
Hry hráme preto, lebo je to odjakživa súčasťou našej existencie. Videohry sú len jej vyššou formou a v mnohých aspektoch zaujímavejšiou ako iné. Subjektívne povedané. Veď čo iné nám môže priniesť potešenie, keď nás už nič nebaví? Ja neviem ako iní, no keď je škaredo, rád sa vyvalím s ovládačom v ruke a verím tomu, že nie som jediný. Malý tip: ak vám frajer či frajerka nadáva, že trávite priveľa času pri hrách, kúpte im druhý ovládač, zavriete im ústa a bude vás mať kto kryť a oživovať.
Tento text je subjektívnym názorom autora a nereprezentuje názor celej redakcie alebo webu Gamesite.sk.